Bloger a jeho pivné úvahy

Azda každý človek, čo tú povesť pozná, začne podobnými slovami. Väčšinou sa rozpráva v pivniciach, keď vonku prší. To viete, pivnica, škvarky s uhorkami. Alebo klobása s horčicou a syrom. Alebo sviečková a knedle. Alebo kotlíkový guláš, placky. K tomu je pivo ako stvorené.

Kedysi dávno sa ľudia v Plzni zamkýnali do svojich domovov a varili pivo. Dalo by sa povedať, že drevenice sa zatvárali hneď po západe slnka. Plzenský ľud sa zahral na tajných alchymistov, varili pivo.

Je síce pravda, že alchymisti vystrájali iné kúsky. Napríklad kyselinu sírovú, kdesi sa dočítate, že ju máme od roku 1300. Potom ešte nejaký nápoj neviditeľnosti, nápoj lásky, rôzne elixíry proti starnutiu a pochopiteľne, kameň mudrcov. Potom tu ešte bolo zopár alchymistov, ktorí behali s Golemom po Prahe. No, ale o tom neviem, musím sa vrátiť do Prahy a stretnúť sa s Golemom osobne. Snáď mi ten príbeh povie. (Alebo mi to porozpráva Rudolf II., keď sa bude túlať po Hradčanoch.)

V Plzni sa varilo pivo. Tak ako alchymisti, tak aj plzenskí sa zatvárali a nikomu nič nepovedali. V meste sa varilo pivo, ale všade chutilo inak. Niekde bolo veľmi horké, obďaleč zasa sladkasté. Niekde nedávali penu, inde pivo vraj vyzeralo ako smotana.

Problém nastal, keď sa radní pobrali na obchôdzku a koštovali pivo. Chodili od domu k domu a napájali si svoje suché hrdlá. Niekde pivo chutilo lepšie ako inde. Niekde predsa len bolo to najlepšie pivo na svete. Bohužiaľ, nikto si to nepamätal. (Pochopiteľne, keď sa radní pohybovali ako spomínaný Golem. Veď sa im ani nečudujem, potom ako usilovne pracovali.)

Galiba! Veď čo povie nejaká návšteva, keď všade ochutná iné pivo? Čo ak niekde vypije niečo, čo chutí ako jed na potkany a inde božský nektár? Veru, podobnými problémami sa zaoberali radní na radnici.

Jeden radný sa rozhodol, ako to vyriešiť. Vyšli si teda na kus reči ku krajčírovi a riekli mu, „Uši nám kožené nohavice." Krajčír sa veselo pustil do práce a za týždeň, dva, boli kožené pľundry ušité.

Medzitým radní chodili ako obyčajne od domu k domu. Jedli syr, placky, uhorky a pili pivo. Chceli vedieť, kde majú to dobré pivo. A tak vyzvali svojich pivárov. Každý človek, čo varil pivo, musel prísť na radnicu. Doniesol so sebou krígeľ piva a vylial na lavicu. Radní v kožených nohaviciach sadli na lavicu a čakali. Povráva sa, že hrali mariáš a čakali. Keď sa zdvihli, pivo bolo hnusné a preto ho zakázali variť. Ale našiel sa prípad, keď sa nevedeli od stola postaviť. Prilepili sa na lavicu a nevedeli sa odlepiť. A práve to pivo bolo dobré a varí sa dodnes.

Ktovie čo sa robí na radnici teraz, ja idem o chvíľu do tej našej a som zvedavý, či nájdem zvedavých, pivných konšelov.