Kaviarne - druhé srdce Viedne

Podľa Leopolda Hawelku, majiteľa legendárnej viedenskej kaviarne v Dorotheergasse, sú kaviarne druhým srdcom Viedne. Aj dnes sa v nich stretnete s noblesou, pokojnosťou a láskavosťou. A to po celý deň - od skorého rána až do noci.

V metropole na Dunaji je viac ako tisíc kaviarní. Predstavujú pravý fundament viedenského života, sú spoločenskými zariadeniami. Utvárajú kultúru a kultúra utvára ich.

Dokonale vyhovujú naturelu kaviarenského Viedenčana, ako ho charakterizoval spisovateľ Alfred Polgar: "Chcel by som byť sám, potrebujem však na to spoločnosť."

Kaviarne vo Viedni sú miestami, kde sa komunikuje, a pritom nepadne veľa slov. Komótny obyvateľ mesta vysedáva v kaviarni, pretože nič nenávidí viac ako chvat a náhlivosť. Jeho hodnotové ustrojenie najlepšie vystihuje slovné spojenie: Nur net hudeln - Len pokojne. Nečudo, láskavosť a pokojnosť patria totiž v kaviarňach medzi základné cnosti personálu. Medzi hosťami sa teda môže odohrávať onen Plüsch-Pläsier, a to už od skorých ranných hodín - kaviareň Landtmann má otvorené už o pol ôsmej (do polnoci), sedemkrát v týždni.

Keď káva rozvoniava dejinami

Káva vo Viedni má viacero podôb a vari všetky sú príťažlivé, lebo tento nápoj je výrazom individuálneho umenia personálu. Vetu: "Pán vrchný, kávu prosím," tu môže vysloviť iba štamgast a znalec miestnych pomerov, ktorý už pestuje vzájomný vzťah dôvery či dôvernosti.

Nováčik to má ťažšie: Čo to bude? Mokka (čierna káva)? Großer či kleiner Brauner (s trochou mlieka)? Alebo Einspänner (mokka so šľahačkou)? Aj Kaffee Johann Strauss (veľká čierna káva so šľahačkou alebo marhuľovým likérom) znie prívetivo. A čo tak Fiaker (čierna káva s rumom alebo vínovicou, podávaná v skle), aby som spomenul u nás menej frekventované názvy a vynechal tie notoricky známe, napríklad Kapuziner či Melange.

Postupne sa poddám viacerým zvodom. Aj preto, aby som ešte viac ako doteraz nevedel, prečo viedenská nemčina uchováva výraz Gschlader, označujúci riedku kávu - nápoj, okolo ktorého kávové zrno nanajvýš prebehlo.

Zrod viedenskej kávy

Káva pritom nie je vynález Viedne, rovnako cudzieho pôvodu je aj Wiener Schnitzel či Gugelhupf - bábovka. Jedno i druhé pochádza z Milána, zatiaľ čo Gulasch sa sem dostal z Maďarska a Powidl (zahustený slivkový lekvár) z Čiech. Majú tu Buchteln aj Golatsche, pravda, na viedenský spôsob.

Ktovie však, ako by to dopadlo s kávou a jej slávnymi dejinami, nebyť Turkov, ktorí počas druhého obliehania Viedne v roku 1683 zle odhadli situáciu a odišli, zanechajúc po sebe vrecia so slabo upraženými, takmer zelenými bobuľami.

Historici zistili, že arménsky špión Johannes Diodato využil svoje kontakty v orientálnej obchodnej spoločnosti a objavil tak čaro starej tureckej várky. Už dva roky potom, čo Turci odtiahli, si s povolením od cisára otvoril vo Viedni kaviareň. A potom sa už len dolaďovala chuť i atmosféra, na rad prišiel cukor a mlieko a neskôr Viedenčan Jacob Kramer dostal epochálny nápad - ku káve vyložiť noviny!

Kultový nápoj

Káva vo Viedni je kultový nápoj. Venuje sa jej veľa pozornosti, má značnú vážnosť. Deň kávy tu je naozaj veľkým dňom. Tohtoročný sa uskutočnil 1. októbra. Viac než 50 viedenských kaviarní pripravilo pre verejnosť atrakcie a aktivity, ochutnávali sa kávové špeciality, ponúkali špeciálne recepty, kávu ste si mohli upražiť i uvariť. A keďže v metropole existuje Klub viedenských majiteľov kaviarní (má 320 členov a usporadúva vlastný bál), ktorý iniciuje a finančne podporuje kultúrne a umelecké projekty, v ten deň sa konalo viacero literárnych večerov, výstav výtvarného umenia a koncertov.

Byť videný

Ležérne elegantné ničnerobenie a záhaľka sa kedysi pestovali najmä v kaviarňach na Ringstraße, z ktorej vznikol bulvár s opulentnými palácmi a reprezentatívnymi budovami. Na mieste strhnutého vnútorného pásu mestských hradieb ho v rokoch 1858 - 1888 vybudovali domáci a zahraniční architekti v historizujúcich imitáciách stavebných štýlov. Tak znelo nariadenie cisára Františka Jozefa I.

Na začiatku 20. storočia mali kaviarne spravidla podobu zväčšenej obývačky, v ktorej prevládalo tmavé drevo, zlato, zrkadlá, masívne lustre, palmy. Sedávalo sa až v hriešne v pohodlných lóžach, stĺpy zdobili látkami v umeleckých kreáciách, nechýbali koberce, čalúnilo sa plyšom, niekde mali fontánu i arabesky a neodmysliteľnou súčasťou interiéru boli ťažké zamatové závesy so strapcami. Na Ringstrasse bolo vtedy viac ako 50 kaviarní a medzi dobré zvyky a mravy patrilo v priebehu jedného dňa navštíviť viaceré z nich, prosto - byť videný.

Aj v súčasnosti sú v móde kaviarne nachádzajúce sa v blízkosti hlavných symbolov mesta, akými sú Burgtheater (Dvorné divadlo), Volksoper (Ľudová opera) alebo univerzita. V mnohých kaviarňach sa po generácie nič nezmenilo, denne sú nové iba noviny a - káva. V niektorých sa od šatne ešte stále ozýva: "Garderobe, bitte."

Z kaviarne do kaviarne

Pri prvej návšteve som nemotorný ako slon v porceláne, bojím sa, že niečo pokazím. Neustále pozorujem zvyklosti návštevníkov a správanie personálu, ktoré pripomína obrad.

Sedím totiž v kaviarni Landtmann - dôstojnom, honosnom priestore, v ktorom sa cítim trochu stratený. V roku 1873 kaviareň otvoril potomok dynastie kaviarnikov Franz Landtmann ako najelegantnejšiu kaviareň Viedne. Už o pár rokov neskôr sem chodievali Peter Altenberg, Sigmund Freud i Gustav Mahler. Aj neskoršie obdobie je bohaté na zvučné mená. Kaviareň navštívili Marlene Dietrichová, Willy Brandt či Romy Schneiderová.

Landtmann s interiérom pre 280 ľudí je dnes najfrekventovanejším dejiskom tlačových besied, v priebehu dňa zvolajú aj dve-tri. Podľa tradície sú múčniky a zákusky domácej výroby a ich kvalita je prvotriedna. Napriek tomu ochutnávam "dovoz" z údolia Wachau - wachauer Torte. Je skvelá.

Kaviareň Sperl je menšia - pre 120 ľudí - a mladšia. Otvorili ju ako Café Ronacher v roku 1880 podľa návrhov architektov Ringstrasse Grossa a Jelineka. Odnepamäti bola miestom, kde sa stretávala umelecká bohéma, najmä výtvarníci a architekti. Časť z nich tu v roku 1897 položila základný kameň viedenskej secesie. Aj napriek nutnosti občas modernizovať má Sperl plyšový dekór, ba aj anjelikov na vlyse, možno si tu zahrať biliard i karty. Otvárajú ešte skôr než u Landtmanna - o siedmej ráno. Niekde by to mohla byť nezmyselne skorá hodina, ale sme predsa vo Viedni, ktorej popredný kaviarenský povaľač a veľký spisovateľ Thomas Bernhard akiste nie náhodou vymyslel dlhokánsky terminus technicus - Kaffeehausaufsuchkrankheit - pre tých, čo sa im vyhľadávanie kaviarní stalo chorobou.

Aj kaviareň Prückel pochádza zo zlatej epochy kaviarní na Ringstrasse. Postavili ju pôvodne v tvare písmena U na troch stranách domu. V tom čase predstavovala zábavný labyrint. Veľkou atrakciou boli hovoriace hodiny a studňa. Dnes jej interiér prichýli až 340 hostí, a to má k dispozícii ešte miesta vonku.

Kaviareň Weimar sídli v dome, na ktorom možno oči nechať. V roku 1880 ho postavila jedna z najslávnejších stavebných firiem monarchie - Helmer & Fellner. Začiatkom roka 1900 vznikla v týchto priestoroch najprv kaviareň Orleans, na konci prvej svetovej vojny ju premenovali na Café Weimar - miesto, kde sa tradične politizovalo. Aj po adaptáciách je to stále kaviareň, ktorá si uchovala svoj dávny historizujúci štýl, hoci zvonku pôsobí honosnejšie.

Prastará kaviareň Mozart je nápadne nablýskaná, vyčačkaná. Nádherná cez deň, v noci priam zaplavuje množstvom svetiel. Vzbudzuje dojem ľahkosti, rozmarnosti, frivolnosti. Ako Wolfgang Amadeus stojaci kúsok odtiaľto. Meno hudobného génia nesie od roku 1929. Už na začiatku 19. storočia to bola pravá divadelná kaviareň, keďže v tesnej blízkosti sa nachádzalo Divadlo pri Korutánskej bráne.

Vraj "druhé srdce Viedne". Ale v akom rytme ten nádherný sval bije.