Pivné zamyslenie

Polliter za 3,60 (československých) korún. Presný rok si nepamätám, ale asi vtedy som ochutnal moje prvé pivo, čo si pamätám len hmlisto zo skorých gymnazíjnych rokov. Neskôr som zažil ten šok , keď sa ešte komunisti rozhodli zdražiť náš každodenný tekutý chlieb. Ako prvák na výške som brigádoval na stavbe Mamuta, myslím, že v 82’ a to bol asi prelom do éry ‘všetko sme zdrazili, nedá sa inak, na rade je pivo…’. Ten fakt, že to bol asi jeden z rozhodujúcich momentov “zamatovej” revolúcie si nikdo nikdy neuvedomil…Ale my nezabudneme…Potom sa cena piva nejako vymkla z rúk, hmmm…neviem, za to už nemozem, nebol som už pri tom.

V 1992 som odišiel do Nemecka. Dôvod bol jasný. Manželka prišla s argumentom: “Prenajala som taký super byt, hneď naproti je taká útulná krčma…”. Tým pádom bolo všetko rozhodnuté. Manželka sa venovala vedeckej činnosti na miestnej univerzite a ja, vtedy ešte aktívny basketbalista, som nelenil a po každom tréningu som sa aj so spoluhráčmi posilňoval.

Ale aby sme sa dostali k pivnej podstate. Asi každý Slovák pozná nemecké pivá, je to buď Pils (Warsteiner), Lager (Spaten) alebo Weissbier, filtrované (Erdinger) alebo mútne (Franziskaner). Za sedem rokov som mal tú česť prebrať sa pivami Nemecka a väčšiny Európy, ale to by bolo asi na dlho…

Neodpustím si krátku poznámku o amerických pivách, ktoré som chutnal asi päť rokov. Priemerný americký muž, v priemernom americkom štáte sa plne realizuje pitím Budweiser, Mueller, Coors a všetkych “light “ verzií vyššie menovaných značiek takzvaného “piva”. To mi pripomína jeden zážitok zo začiatku mojej pivárskej “kariéry” v Spojených Štátoch.. Keď som prišiel do USA (podotýkam prvý deň) večer, po desiatich hodinách v lietadle, sen každého pivára je štrngot fľašiek, keď otvorí chladničku…Takže, aby som sa dočkal štrngotu, zašiel som do miestneho obchodu a zakúpil, mysliac si, vyškúšame niečo miestne, celý kartón (24 fliaš) Coors. Vrátil som sa do hotela, žena spí, tak ja, ako je zvykom, potichu zatvorím dvere, zapnem telku a…otvorím fľašku. Smäd veľký, takže prvé tri-štyri (fľašky, tretinky) nevydržali dlho. Pozerám nezmysly v televízii, pijem jednu fľašku za druhou, chutí síce nejako divne, ale myslím, nová krajina, nové pivo. Zrazu som si uvedomil, ze nič…pivári vedia ,o čom hovorím…každý má určite nedobrovoľný zážitok s nealkoholickým pivom. Jediný rozdiel bol, že toto nebolo nealkoholické pivo. Vypil som 24 tretiniek a cítil som sa ako po dvoch Budvaroch…Ladviny sa určite nestažovali, ale inak…nič…Odvtedy som obchádzal Coors ako čerta. Bol som natoľko zvedavý (alebo nemal inú možnosť na kope “parties”), že som skúsil Budweiser, Mueller, s rovnakým výsledkom….

Keď som sa presťahoval do New Yorku, tak som sa začal trochu cítit doma. Obchod za rohom mal Budvar a Plzeň, síce za nehorázne 2 doláre za tretinku, ale nedalo mi. Postupne som zistil, že Amerika nie je len o Budweiser , Coors a Mueller, ale je tam kopa malých pivovarov, roztrúsených po krajine. Najradšej mám tie v Colorade, ktoré produkujú super pivá. Anchor Steam zo San Francisco sa veľmi blíži ku Guiness (hoci veľa ľudí by ma asi ukrižovalo kvôli tomu tvrdeniu). Niektoré pivovary varia malé množstvá “špecialných” vysoko alkoholických (až 10%) pív, ktoré stoja až okolo desiatich dolárov za polliter. Asi by som sa nezastavil, keby som začal na tému amerických pív. Ale záver je, že Amerika má super pivá, len treba trošku hľadat za tými kartónmi Budweiseru v supermarkete.

Moja životná cesta ma ďalej zaviedla do Japonska. Momentálne žijem v Tokiu. Samozrejme, prvá expedícia, po príchode bola urobiť inventúru v miestnych potravinách. Ale o tom zasa nabudúce.